Nie je samozrejmosť byť zdravý
Myslela som si, že sa k tejto téme už nebudem musieť vracať.
Žiaľ, po istých „zážitkoch“ cítim potrebu opäť objasniť realitu života s ochorením.
Žijeme v ťažkej dobe. V štáte so systémom, ktorý nielenže nepomáha chorým, ale často berie nádej aj zdravým – tým, ktorí odchádzajú za hranice hľadať normálny život a dôstojný plat.
Od malička ma mamka učila vidieť v každom človeku dobro.
Učila ma, že ak máš niečoho veľa, podelíš sa s tým, komu to chýba. Tak, ako v rozprávkach, ktoré sme spolu čítali a pozerali.
Táto myšlienka sa mi hlboko vryla do pamäti – a snažím sa ňou riadiť dodnes.
Lenže moja mamka už nie. Tvrdí, že doba sa zmenila. Že dnes zlo čoraz častejšie víťazí nad dobrom.
Roky prosíme o pomoc ľudí – formou finančných zbierok, oslovením nadácií či zbieraním 2 % z daní.
Všetko preto, aby sme mohli zabezpečiť finančné prostriedky na moje rehabilitácie, špeciálne terapie, rehabilitačné pobyty, vitamíny a moderné metódy, ktoré mi pomáhajú posúvať sa vpred.
Posledný necelý rok absolvujem aj fyziotréningy, ktoré sú pre mňa ďalším krokom na ceste k samostatnosti.
S maminou sme nesmierne vďačné všetkým, ktorí nám pomáhajú.
Požiadať o pomoc nie je samozrejmosť
Mám pocit, že niektorí ľudia si myslia, že požiadať o pomoc je pre nás jednoduché a samozrejmé.
Pravda je však presne opačná – je neuveriteľne ťažké prosiť o pomoc pre seba.
Je to najťažšie vtedy, keď viete, že štát vám nezaplatí ani jediné z možností, ktoré vám pomáhajú zlepšovať zdravotný stav.
Všetko, čo vám dáva nádej a posúva vás ďalej, musíte financovať sami – alebo s pomocou dobrých ľudí.
Ale viete, čo je ešte horšie než táto bezmocnosť? Názory iných.
Žijeme v demokratickom štáte, kde máme slobodu slova – alebo aspoň by sme ju mať mali.
No po všetkých udalostiach, ktorých som bola svedkom, si nie som istá, či demokracia naozaj funguje tak, ako by mala.
Áno, mať vlastný názor je dôležité. Sama si to vážim – a aj ja ho vyjadrujem.
Ale rovnako dôležité je vedieť, ako a komu svoj názor povieme.
Pretože povedať niekomu, kto má zriedkavé svalové ochorenie, na ktoré neexistuje liek, a kto žije a funguje len vďaka rehabilitáciám a špeciálnym terapiám, že „ľudia by sa mu nemali skladať na liečbu, lebo o to sa má starať štát“, síce vyjadruje pravdu – že štát by mal hrať hlavnú rolu – ale povedané bez empatie môže veľmi ublížiť. Tak ako všetky podobné názory.
Takéto slová znejú, akoby si človek za svoju chorobu mohol sám.
Akoby bol niekto iný „nedotknuteľný“ a nikdy by sa mu nemohlo nič stať.
Empatia – EQ – nie je vrodená ako IQ.
Ale dá sa rozvíjať. A mali by sme ju vštepovať deťom už od mala.
Pretože svet, v ktorom bude viac pochopenia a menej odsudzovania, bude svet, v ktorom sa ľahšie dýcha aj tým, ktorí každý deň bojujú o kúsok samostatnosti.
Keď zdravie prestane byť samozrejmosťou
Každý chorý človek, ktorý má čo i len malú nádej na zlepšenie svojho zdravotného stavu a na plnohodnotný život, urobí prvé posledné, aby získal financie na liečbu a rehabilitácie.
Preto je pre mňa nepochopiteľné, že sa vieme nadchnúť a zorganizovať – vyzbierať desiatky tisíc eur za jediný deň na hudobný festival či iné projekty, ktoré prinášajú radosť a zábavu.
Je úžasné, ako dokážeme spojiť sily, keď ide o dobrú vec.
No zároveň je neskutočne smutné, že zábava, hudba a smiech sú pre nás niekedy dôležitejšie než ľudské zdravie.
Necháp ma zle – radosť, smiech a kultúra sú v živote dôležité.
Ale keď dokážeme s nadšením podporiť festival, koncert či športové podujatie, no zatvoríme oči pred ľuďmi, ktorí bojujú o svoj život a zdravie, niekde sa v nás vytráca podstata ľudskosti.
Možno je to preto, že kým sme zdraví, neuvedomujeme si, aké krehké to všetko je.
Až keď zdravie stratíme, zistíme, čo je v živote skutočne dôležité.
Ruku na srdce – kto z vás by v momente, keď by sám ochorel alebo jeho blízky potreboval pomoc, postupoval inak?
Kto by sa nesnažil urobiť všetko, len aby dal šancu na lepší zajtrajšok?
Na záver
- Zbierky sú legálne – fungujú aj v zahraničí, kde štát pomáha viac ako u nás.
- Ani tam však pomoc nie je úplne dostatočná.
- Preto existujú dobrovoľné príspevky, ktoré dávajú ľuďom šancu na lepší a dôstojnejší život.
Ak nemôžete alebo nechcete pomôcť, aspoň nekopte do tých, ktorí dennodenne bojujú o svoje zdravie.
Slová vedia bolieť viac než choroba samotná.
Niekedy stačí aj ticho a pochopenie – to je tiež forma pomoci. ❤️
Dominika-land
Môj kamarát raz zo srandy prišiel s nápadom: Dominika-land.
Park, kde by boli rôzne simulátory, aby si aj zdraví mohli vyskúšať, aké to je byť ZŤP
Vtedy sme sa smiali.
Dnes však viem, že taký park by mohol mať zmysel – nie ako atrakcia, ale ako centrum EQ, miesto, kde by sa ľudia učili empatii, pochopeniu a pokore.